Námestie Anjelov 2

14. února 2008 v 22:37 | DeeTee |  What I Made
Gee sa už ani sám nevie po koľký krát vrátil domov s rovnakou odpoveďou, bol smutný a jediné, čo ho dokázalo vytrhnúť z pochmúrnych myšlienok bolo maľovanie. Gee celý zvyšok dňa maľoval, bol unavený, a tak sa šiel prejsť s očakávaním, či opäť nestretne Franka na Námestí anjelov. Vošiel do klubu, z ktorého sa ozývala hudba a vábivý hlas....

Klub bol plný ľudí, nahromadených hlavne pred pódioGee sa zo všetkých síl snažil pretlačiť dopredu a uvidieť zblízka majiteľa toho vábivého hlasu. Napokon sa predsa len pretisol dopredu a pozrel sa, aby sa trocha upravil. Pane Bože! Čo to? Mal na sebe obyčajnú starú vyťahanú mikinu a staré dotrhané jeansy a ešte k tomu bol celý zafŕkaný farbami: v náhlosti sa zabudol prezliecť do niečoho lepšieho (a hlavne viac sexi). Začervenal sa až po uši, sklonil hlavu a bol by sa najradšej prepadol; ale vonkoncom nebolo kam. Emodeti :) v svojich najlepších handrách utvorili za ním nepreniknuteľnú stenu. Želal si byť čím najďalej. Bojazlivo pozdvihol oči, aby sa presvedčil, či sa naňho nik nedíva. Bože! Spevák stojí priamo pred ním. Ale... "To je Frank!" skríkol možno až príliš nahlas. Naozaj bol to on - ten istý, ktorého dotyky a bozky si Gerard ešte stále dokázal vybaviť.
Frank medzitým zdvihol oči od svojej gitary. Prebehol očami rad-radom všetkých, nič neupútalo jeho pozornosť až kým sa jeho oči nestretli s Gerardovými. Aká slasť! Aký raj!
Frank mu dal znamenie, no nie rukou, ani kývnutím hlavy. Nie, v jeho žiarivých očiach sa odrážalo toto znamenie tak jemne a nebadane, že ho nik nemohol vidieť, no on ho videl, on ho pochopil. Gerardovi sa to zdalo ako večnosť. Ukonaná hudba akoby úplne zhasínala, zanikala a opäť ožívala, kvílila a hrmela; napokon sa ich vystúpenie skončilo. Frank zliezol z pódia, chytil Gerarda za ruku a odtiahol ho nabok do menej rušnej časti klubu. Sadli si. Gerard sa zasnene díval do Frankových očí. Vo chvíli keď sa ich tváre približovali, aby sa ich pery stretli v nekonečnom bozku, ich zrazu vyrušil Todd, ktorý si k nim prisadol a len tak sršal duchaplnými a galantnými poznámkami na Frankovu adresu; a každým svojím vtipom bil ostrý klinec do Gerardovho srdca.
V tom k nim pribehol Frankov kamoš z kapely, niečo Frankovi pošepkal, chytil ho za ruku a začal ho ťahať preč. Frankie sa smutne zadíval na Gerarda a naznačil mu, aby ostal na svojom mieste a čakal, kým sa vráti; ale on v záchvate netrpezlivosti nebol schopný počúvať nijaké rozkazy, ani z Frankieho úst.
Pustil sa hneď za ním, ale ľudia ich rozdelili. Znepokojene sa predieral davom ľudí a nemilosrdne sácal do každého, kto mu prišiel do cesty, ale nikde Franka nevidel. "Kde je? Dajte mi ho! Nemôžem žiť, ak ho neuvidím, znova nepocítim... !" Lenže všetky jeho úsilia boli márne. Nepokojný, ustatý pritlačil sa do kúta a díval sa na ľudí, no jeho napätý zrak začal zrazu vidieť všetko v akomsi nejasnom svetle. Napokon sa mu začali zreteľne ukazovať steny jeho izby. Zdvihol oči...
Tak to bol teda sen! Bože, aký krásny sen! Prečo sa len prebudil? Prečo to netrvalo o chvíľočku dlhšie? Istotne by sa bol znovu zjavil! Protivné brieždenie svojou nepríjemnou matnou žiarou hľadelo do jeho oblokov. Ó, aká odporná je skutočnosť! Čím je proti snu? Narýchlo sa vyzliekol, ľahol si do postele, zakrútil sa do paplónu a nasilu sa snažil pričariť naspäť stratený obraz. Spánok naozaj dlho nemeškal, ale nezjavil mu ani zďaleka to, čo by bol chcel vidieť.
Celé dopoludnie preležal v posteli, usilujúc sa zaspať, ale on sa nezjavil. Keby aspoň na chvíľočku ukázal svoje prekrásne črty, keby aspoň na chvíľočku uvidel tie oči, ten pohľad, ktorý ho privádzal k šialenstvu. Všetko odhodil nabok, na všetko zabudol a len sedel s beznádejným výrazom, oddaný iba svojmu sneniu. Ničoho sa nemohol chopiť; jeho oči sa bez účasti a bez života upierali k obloku.
Všetko denné a skutočné čudne urážalo jeho sluch. Tak presedel až do večera. Znova sa dychtivo hodil na posteľ a dlho zápasil s nespavosťou, kým ju napokon nepremohol. Zasa sen, akýsi triviálny, ohavný sen! "Bože, zmiluj sa, aspoň na chvíľu, aspoň na malú chvíľočku mi ho ukáž!" Znova vyčkával večer, znova zaspal, znova sa mu prisnil akýsi bezvýznamný sen. Ó, to je neznesiteľné! Napokon sa predsa len zjavil. Jeho tvár, oči... díva sa... Ó, ako rýchlo to pominulo! A znova hmla, znova akési hlúpe vidiny!
Nakoniec sa sny stali Gerardovým životom a od toho času jeho život dostal čudný obrat. Dalo by sa povedať, že spal v bdení a bdel vo sne. Keby ho bol niekto videl, ako sedí nemo pri prázdnom stole, alebo ako kráča po ulici, bol by ho určite pokladal za námesačného, alebo človeka, zničeného alkoholom. Mal bezvýrazný pohľad, jeho prirodzená roztržitosť sa plne prejavila a odháňala z jeho tváre všetky city, všetok pohyb. Ožíval iba pred príchodom noci. Tento stav rozleptal jeho sily. No najkrutejšou trýzňou bolo preňho to, že spánok ho napokon začal celkom opúšťať. V snahe zachrániť toto jediné svoje bohatstvo, používal všetky prostriedky k tomu, aby si ho navrátil späť. Počul, že jestvuje prostriedok, ako privábiť spánok, treba len vraj použiť ópium. Ale kde vziať ópium? Spomenul si na jedného starého známeho "Bert!"
Keď sa vrátil domov, vypil to a natiahol sa na posteľ.
Bože, aká radosť! On, opäť Frankie, už v celkom inom svetle. Ale zobudil sa, dojatý, zmučený, so slzami v očiach. "Kiež by ťa radšej nebolo, kiež by si radšej nežil na zemi, ale bol iba výtvorom inšpirovaného umelca! Neodchádzal by som od plátna, stále by som na teba hľadel a bozkával by som ťa, žil a dýchal by som s tebou ako najčarovnejším snom - a bol by som vtedy taký šťastný; nič viac by som nechcel!"
Na nič nemyslel, skoro nič nejedol a netrpezlivo, s vášňou milenca čakal večer a túženú vidinu. Užívanie ópia ešte väčšmi rozpálilo jeho myšlienky, a ak bol niekedy niekto po najvyšší stupeň šialenstva zaľúbený prudko, beznádejne, ničivo, búrlivo, tak ten nešťastník bol on.
Zo všetkých snov bol preňho najradostnejší jeden: zjavila sa mu jeho izba. Bol taký veselý, s takým nadšením sedel s paletou v ruke! A ON pri ňom. Ich prstenníky zdobil taký istý prsteň. Frank sedel vedľa neho, opierajúc sa svojím lakťom o operadlo Gerardovej stoličky a prizeral sa jeho práci. V jeho očiach sa zračila nesmierna radosť a láska. Celá jeho izba dýchala rajom, všetko bolo také svetlé, také sviatočné. Bože, teraz sa k nemu schúlil, oprel svoju hlavu o jeho plece a nežne mu niečo šepkal dotýkajúc sa svojimi perami jeho krku. Krajší sen ešte nikdy nevidel. Vstal po ňom akýsi čerstvejší a menej roztržitý ako predtým. V hlave sa mu rodili čudné myšlienky. Nemohol to vzdať, musel sa dozvedieť, prečo sa Frankie neozýva, prečo ho nikdy nenašiel doma, prečo...
... pozrel sa do zrkadla a sám sa zľakol svojich vpadnutých líc a bledosti svojej tváre. Starostlivo prikročil k úprave svojho zovňajšku; vyumýval sa, učesal vlasy, obliekol sa a vyšiel na ulicu. Vdýchol do seba svieži vzduch a hneď pocítil sviežosť okolo srdca, ako človek, ktorý sa po dlhej chorobe prvý raz odhodlal vyjsť von. Srdce mu bilo, keď sa blížil k tej ulici, kam jeho noha nevkročila už minimálne mesiac odkedy ho naposledy poslal Todd domov s tým, že Frank tam nie je. Dlho hľadal dom; zdalo sa, že mu pamäť vypovedala službu. Dva razy prešiel ulicou a nevedel, pred ktorým domom sa má zastaviť. Nakoniec predsa našiel ten pravý. Rýchlo vybehol po schodoch a zaklopal na dvere: dvere sa otvorili a koho uvidel? Svoj ideál, svoju tajomnú vidinu, originál svojich vysnených obrazov, toho, ktorým žil, - on, on sám stál pred ním. Zachvel sa a od slabosti sa ledva udržal na nohách, zachvátený prívalom radosti. Stál pred ním práve taký krásny, hoci jeho oči boli unavené, hoci sa na jeho predtým tak sviežu tvár vkrádala bledosť; no i tak bol krásny.
Keď ho Frank zbadal, v jeho očiach sa na malú chvíľočku objavila iskrička, ktorá tam nebola od ich posledného stretnutia. Potom sa jeho srdce na chvíľu zastavilo, no hneď ako si Todd neďaleko od neho odkašľal, Frank sa strhol a uvedomil si, čo je jeho úlohou. Začal na Gerarda kričať to, čo si Todd želal: "Nedošlo ti to?! Neozval som sa, lebo pre mňa nič neznamenáš! Len si bol po ruke, keď to na mňa prišlo, bol si pre mňa len kurva, nič viac! Hnusíš sa mi!" a zabuchol dvere. V tej chvíli sa Frank zrútil na zem a začal nekontrolovateľne plakať. Todd sa len usmial a pochválil ho: "Presne ako sme sa dohodli ty malá šľapka, zachránil si jeho mizerný život..." Lenže nič z toho už Gerard nepočul. Vybehol von, v mysli si stále prehrávajúc Frankieho slová. Nič pre mňa neznamenáš...hnusíš sa mi...bol si pre mňa len kurva... Rozum sa mu pomútil, tupo, bez cieľa, nič nevidiac, nepočujúc, nevnímajúc, túlal sa celý deň. Nik nevedel, či niekde nocoval alebo nie, až na druhý deň ho akýsi slepý inštinkt zaviedol do jeho bytu bledého, zmučeného, rozstrapateného, so stopami šialenstva na tvári. Zamkol sa do svojej izby, nikoho nevpúšťal, nič si nežiadal. Uplynuli štyri dni a jeho zamknutá izba sa ani raz neotvorila, prešiel aj týždeň a izba bola stále zamknutá. Zbehli sa susedia, začali naňho volať, no nik sa neozval. Napokon vylomili dvere a našli jeho bezduchú mŕtvolu s prerezaným hrdlom. Zakrvavená britva ležala na zemi. Podľa kŕčovite rozhodených rúk a podľa strašne znetvorenej tváre sa dalo usudzovať, že jeho ruka bola neistá a že sa ešte dlho trápil, kým jeho hriešna duša opustila telo.
O niekoľko dní našli na jeho hrobe telo mladého chlapca ležiaceho v kaluži krvi s podrezanými žilami...
the end
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Dannie Dannie | 14. února 2008 v 22:44 | Reagovat

brutálna posledná veta.... totálne zamrazila :P... a aký paradox - taká story na valentína XD....

2 Zuzu Zuzu | Web | 30. října 2009 v 14:24 | Reagovat

Danka taková depka... ale pěkně napisané.. já pořád říkám, že bys měla psát :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama